Nerobím si veľké starosti o rodiča, ktorý nič nevie. Ten sa opýta, ten si počká a najprv sa poobzerá, ten drží svoje dieťa pevne, lebo si jednoducho nie je istý.
Čo mi po tridsiatich rokoch naozaj nedá spať, je rodič, ktorý to má takmer správne. Ten, čo niekde zachytil nejaké pravidlo, len si ho zle zapamätal, a teraz sa naň spolieha ako na skalu. To je ten nebezpečný. Nie voda sama — tá sa nikdy nemení. Mení sa to, akí bdelí sme *my*. A nič nerobí človeka neopatrnejším než presvedčenie, že je všetko v poriadku.
Tak si o tom pohovorme. Nie o tom, čo máš *robiť* — to predsa vieš. O tom, čo si *myslíš*, že vieš. Toto je päť presvedčení, ktoré počúvam najčastejšie. Všetky dobre mienené. Všetky napoly správne. A pri všetkých piatich sa skrýva rovnaký háčik: dávajú ti pokoj presne v tom okamihu, keď máš byť ostražitý.